Dorazil som do Paríža a dva mesiace som hral rolu úplne opusteného bezdomovca, kým v Moskve ma postretlo takmer len šťastie, tak tu sa mi akosi obracalo chrbtom. Nepodarilo sa mi nájsť nejakého spoločníka a o osobe opačného pohlavia ani nehovoriac, peniaze neboli a chvíľami som si ozaj zúfal. Dni sa míňali s týždňami a stále som ledva prežíval. Ale pre tých, ktorí nechápu ako môže bezdomovec prežiť z ničoho, tak môžem potvrdiť, že hoci normálny človek sa čuduje, ale naozaj sa to dá. Ľudská bytosť je ako taká neuveriteľne (ba až absurdne) flexibilná a to, čo normálne považuje za malú časť na život jej v inej chvíli vystačí na pol života. Bože, aký je ten človek nenažraný a to bohužiaľ nehovorím len o jedle. Všetci sa ženú bohviekam a čo z toho, buď sa vám duša obalí tukom a už ju ani necítiť, alebo sa jednoducho stratí, utečie od majiteľa.
Stále viac som spomínal na lásky. Na TÚ na Slovensku, ale aj na tú ruskú. Čerstvejšia pamäť zariadila aby som si viac spomínal na moskovského anjela Nasťu, na jej modrý kukuč, na jej reči, či telo, či tvar roztomilých malých ušiek, či poodhalené plece v rannom šere. Chýbal mi jej úsmev a to, že by som jej mohol venovať pár vlhkých suvenírov perami na krk.
No bol som tu, o tretinu sveta ďalej, vo Francúzsku. Nemal som ani na rožok, nieto ešte na cestu domov alebo do Ruska (pomaly ale isto sa identita domova už strácala a niekedy som mal s týmto pojmom skutočný problém a začínal som domov zaradovať do kategórie „Zámok Šípovej Ruženky a pod.", nejak som už nebol nikde). No po tých dvoch mesiacoch ma postretla skutočne smiešna náhoda, vďaka ktorej som tu strávil ešte ďalších šesť mesiacov a to v úplnom protipóle mojej momentálnej situácie, v úplnom blahobyte a absolútnej materiálnej a z časti aj duševnej spokojnosti. Stalo sa to takto...
Jedného nevinne vyzerajúceho večera, trošku mrholilo cez deň a dokonca aj chladný severák dotiahol s celou karavánou, k večeru sa rozpršalo už trošku viac a moje šaty už začínali byť len svojou paródiou, tak to, čo ešte ostalo celé som si natiahol na to ostatné potrhané a deravé. Bohužiaľ mi to veľmi nepomohlo a tak som sa ozaj na spánok vonku tomto počasí nechystal, respektíve som sa naň veľmi netešil, vedel som, že pri troške šťastia chytím nejakú pleseň, dostanem zápal pľúc, budem podchladený a zápal stredného ucha tiež príde na počkanie. Keď som šiel okolo obchodného centra teplomer ukazoval 5 stupňov, na túto dobu ozaj nepredvídateľná zima. Ako som tak na jedno rameno mokol pod polostrieškami obchodov, tak som dostal nápad. Nebudem spať vonku v tejto parížskej apokalypse, spočítal som si drobné a paráda, vychádzalo mi na dve malé pivá a desiatky cigarety v jednom pajzli (mimochodom som mal finančne dobrý deň, už som mal v sebe aj zopár rožkov). Prešiel som ešte riadny kus cesty a tesne za námestím som odbočil doľava a v zapadlej uličke som zapadol do baru. Tváril som sa už riadne nacengane a objednal som si malé pivo a malé cigarety. Keď barman všetko doniesol a ja som mu zaplatil, tak mi zmizol z dohľadu, čiže som mal skvelú šancu si vychutnať tých pár cigariet a pivo. O jedenástej som si objednal ďalšie malé pivo a opitý prízvuk som ešte stupňoval, doniesol, ja som zaplatil (predstieral som ťažkosti s počítaním drobných) a opäť som ostal sám so sebou hoci v bare bol celkom nátresk a väčšina spoločenskú únavu predstierať ozaj nemuseli, takže krásne podľa plánu som si vypil polovicu piva a hlavu som si uložil na stôl, takto som nerušene spal asi do pol tretej rána, keď ma barman vyhodil, že je záverečná, dopadol som tvárou do mláky. Aspoň už nepršalo a aj vietor sa trošku upokojil, posadil som sa na obrubník, utrel sa do rukávu a zapálil som si, takto som tam sedel asi dvadsať minút. Vstal som a rozmýšľal, ktorým smerom sa vyberiem, vybral som sa smerom späť na námestie, no ako náhle som sa otočil tým smerom, tak som zbadal naozaj len tieň a už som bol pritisnutý na stenu. Cítil som dych útočníka, svieži ako vánok nebol, veď čo by človek čakal od pouličného zlodeja.
-Navaľ peniaze!-, zrúkol až mi pravý semenník vybehol do brucha.
-Hmm, prepáč, ale žiadne nemám.-
-Nekecaj...lebo ti ublížim a škaredo!-
-Prosím ťa, easy, skutočne nič nemám.-, v hlave sa mi rysoval nový plán.
-Navaľ peňaženku!!!-, videl som, že to myslí vážne, odhodlal som sa, nemal som veľmi čo stratiť.
-Pokojne ma prehľadaj,-, ruky som zdvihol hore, -a uvidíš, že nič nemám.-
-Blufuješ!-, skríkol a začal ma prehľadávať.
Tu prišlo na môj plán, ako sa naklonil, tak som ruky prudko stiahol naspäť, čím útočník dostal lakťom po hlave a na chvíľku stratil orientáciu, bohužiaľ asi zo zvyku alebo reflexu vystrelil nohu a trafil ma do stehna, čím mi prekazil okamžité pokračovanie päsťou. Spamätali sme sa asi naraz, chvíľka slepých úderov, až sa odkryl, tak som poslal pästný pozdrav na jeho tvár, trafil som a asi som si natiahol nejaký sval, pretože ma prudko pichlo v boku, úder som zopakoval, ďalšia bolesť v boku, no útočník už bol zneškodnený. Ležal na zemi v dočasnom bezvedomí. Pohol som sa ďalej, no len som vyšiel z uličky a musel som si sadnúť, začínal som rozmýšľať, či nemám ten sval náhodou natrhnutý. Sadol som si na chodník a zapálil som si. Odpálil som si od nej ešte jednu, potreboval som sa ukľudniť. Keď druhá cigareta dohárala, tak ma popálila na pere, takže som ju pustil na zem, no prsty ešte zlomok sekundy ostali na perách a hneď som ich priložil aj naspäť, skôr než som sa stihol začudovať nad tým, že sú mŕtvolne studené, tak ma striaslo a kým sa mi pospájala jedna informácia s druhou, tak som si myslel, že mám kŕče v črevách, no čoskoro mi doplo. Pritlačil som na to miesto rukou a skoro som skolaboval od bolesti. Zasvietil som si zapaľovačom a oblial ma pot, studený pot (a skutočne mi bola už neuveriteľná zima). Polovicu
zimne bundy som mal od krvi, ruku, ktorou som si pritlačil na brucho, takisto. Pozrel som sa na roh ulice a zistil som, že neviem zaostriť na podivne malú diaľku. Vstal som a začal som kráčať na námestie, no prešlo len pár krokov, kým som prekonal jeho hranicu a zamotala sa mi hlava. Verte tomu, že ak vás niekto dvakrát bodne do brucha, tak pád na zem je tou najkrutejšou vecou aká sa vám potom môže stať. Znovu ma oblial pot a zahmlilo sa mi pred očami.
Čoskoro som už pochopil, že som nevyhnutne na hranici smrti. Veľmi sa mi umierať naozaj ešte nechcelo, ale očividne som na výber nemal, tak som sa s tým proste zmieril, priznávam, pár minút ma držala panika, ale potom som sa už oslobodil od svojho osudu. Ťažko som sa prevalil na brucho a s pocitom ťažkej irónie som si vybral poslednú cigaretu a prázdnu škatuľku som len pustil vedľa seba. Nebo sa vyjasňovalo a tak sa na mňa usmiali hviezdy a ja som vypustil slzy, ktorými som odpúšťal celému svetu. Bolesť ustala, už ma nerušila a ja som mohol pokojne odchádzať ďalej do skutočnej Terra incognita. Dym sa mi už miešal s myšlienkami. Pred očami som mal Nasťu, potom Maťa, potom veštkyňu z vlaku, potom mamu, potom JU, potom Iľju a obraz sa opäť ustálil na Nasťi. Začínal som rozumieť všetkému živému, všetko mi začalo zapadať do úžasnej skladačky, aj konzum, aj chaos, aj holandské polia...všetkému som rozumel. S uspokojením som zistil, že Boh nie je... je rovnako možné aj, že som proste začal halucinovať. Hoci bolesť ustúpila, tak som vstúpil do kráľovstva Snehovej kráľovnej (bol som rád, že som ju stihol spoznať). Zima mnou už netriasla, telo odmietlo, ale cítil som ju čoraz väčšiu...zatvoril som oči.
Hlavu mi do rúk chytila snáď stovka anjelov alebo diablov, každopádne, už som bol v bezpečí. Chvíľku som rozmýšľal a potom som si povedal, že druhý svet je na čase spoznať aj po vizuálnej stránke. Pomaly som otvoril oči, no videl som príšerne rozmazane. Usúdil som, že predsa len som skončil v Pekle, pretože tu bola dosť tma, hoci som niečo v nej videl. Počul som aj nejaký hlas? Cítil som sa akoby som prespal dva životy a začal som zaostrovať, aj sluch, aj zrak.
-Ostaň so mnou! Ostaň ešte chvíľku, za päť minút je tu sanitka.-, zúfalo na mňa kričala tá krásna žena, predsa len ma ešte čakal očistec späť tu na Zemi.
-O...o...osta...nem, ale len, len ak mi sľúb...ite...že ak prežijem...pôj...pôjdete so mnou...na ran...de...-, obával som sa, že ak mi aj ten sľub dá, tak ho nenaplním ja, keďže prvou podmienkou bolo moje prežitie.
-Určite! Prisahám! Nie!...Nezatváraj oči...-
Jej tvár zanikla v hmlistých svetlách húkačky a tu som skončil. Už ani myšlienky, ani obraz, ani zvuk, ani len nejaké zmätené spomienky. Žiadne starosti, žiaden hnev, žiadne zlo...no žiadne milé pohladenie, žiadna pekná tvár s nádejou v očiach...žiadne poodhalené rameno ženy v dverách...prázdna podlaha...
PRIHLÁS SA
1 